Martin Thám: Tréning mysle, sloboda a hlbšia podstata metódy Wima Hofa

Martin Thám je jedným z prvých certifikovaných slovenských inštruktorov Metódy Wima Hofa. Pre mňa je Martin silnou inšpiráciou nie len preto, že sa dokáže sám adaptovať do extrémnych podmienok, ale najmä preto, že to dokáže s pokorou a nadhľadom naučiť aj iných “bežných“ ľudí. Osobne som absolvoval Martinove kurzy a vďaka tréningu a poznatkom vyšiel sporo oblečený len v šortkách a topánkach na snehom a ľadom pokrytý Ďumbier. Ako som však hodnotil, že čo vo mne kurzy a skúsenosti z tréningov s Martinom najviac zanechali, tak to vôbec nebola frajerina otužovania, ale skôr prehlbovanie vedomia a práce s vlastným egom. Viac už v rozhovore o jeho osobnom príbehu uvedomenia a cesty k hlbšej podstate metódy Wima Hofa.

 

Kto je Martin Thám, čomu sa venuje a aké projekty šírenia metódy Wima Hofa realizuje 

Detailné info o Martinovi, jeho projektoch a kompletné skriptá a vedecké podklady k metóde Wima Hofa spracované v slovenčine dopytujte na Martinovej stránke  www.martinway.sk.

Ako hlavný komunikačný kanál používa FB Skupinu “MartinWay-Wim Hof Method” . Osobne ma tiež fascinuje Metóda Wima Hofa a tak som poprosil Martina, aby s nami zdieľal skriptá pre základné a zjednodušené dychové cvičenia, ktoré si hneď môžete vytestovať tu.

Tento blog patrí do série rozhovorov s výnimočným ľuďmi, alebo inak povedané “mojimi celebritami” od ktorých som sa veľa naučil a verím, že ešte veľa naučím. 

 

Martin, kedy a prečo ti v živote „preplo“ a uvedomil si si, že sa chceš realizovať a žiť inak ako väčšina ľudí?

Už ako „malý“ som pozoroval, čo sa deje naokolo, ako ľudia žijú život. Vnímal som aj ten svoj. Cítil som frustráciu z toho že „musím“ chodiť do školy, neskôr aj do roboty. Bolo pre mňa nepredstaviteľné zmieriť sa s tým, že takto bude vyzerať aj môj život. Už vtedy som veril že sa dá žiť aj úplne inak. A tak som hľadal. Spoznával som seba a možnosti života. V určitom bode som sa dostal k zamysleniu „čo by ma bavilo robiť, ak by som nepotreboval zarábať peniaze, ale robil by som to pre radosť ?“.

Netušil som aká je odpoveď. Zobral som papier a pero, slepo som nahadzoval rôzne oblasti, ktoré mi prišli na um, boli tam aj také že „sieť autoservisov“ a pod. Následne som vylučovacou metódou škrtal, až mi ostala jedna oblasť. Bolo tam napísané „učiteľ“. Bolo mi to vtedy vtipné, mal som asi 17 rokov a netušil som čo by som mohol iných učiť, avšak, smer bol jasný, už len nájsť zameranie. Pár rokov neskôr som o tom rozprával kamarátovi a ten mi nato povedal „čo vieš najlepšie z toho, čo vieš ?“  A odpoveď bola jasná. Vtedy som sa venoval prioritne tréningu s váhou vlastného tela, sprevádzal som cvičením rôznych ľudí prirodzene už roky, bavilo ma to.

 

Vtedy som robil „oblekové“ práce. Chodil som prezentovať ideu festivalu, ktorá mi nič nehovorila, v obleku ktorý mi nebol prirodzený. Pocítil som, čo je to sloboda a zodpovednosť. Nemal som pracovný čas, ale bolo na mne ako a kedy to robím. Firmy som si sám vyberal, rovnako marketingové nápady ako im „predať“ to, aby sponzorovali festival a celé to stálo na mne. Pretože som nemal v tomto skúsenosti, bolo to pre mňa veľmi nekomfortné. Na jednej strane veľká zodpovednosť, pretože bez sponzorov by akcia nebola, na druhej strane som cítil ako ma to ubíja. Pre mňa život v neslobode, napriek tomu že som nemal presne vymedzený pracovný čas.

A vtedy mi to celé došlo, rozhodol som sa žiť jednoducho a šťastne, nech to bude znamenať čokoľvek. Dovtedy ma ani nenapadlo, že život môže byť taký jednoduchý, zdalo sa mi že cesta trénera je pre mňa mrhanie potenciálom.

Videl som cestu skôr vo väčšom biznise, kde sú „veľké“ peniaze a ciele. Tieto materiálne a mocenské ciele mať veľkú firmu prekrývali to, čo srdce cítilo, ani som o tom nevedel. Vtedy ma tá predstava tejto životnej cesty srdca naplnila natoľko, že ego sa začalo kultivovať a meniť svoje priority. Spravil som si trénerský kurz, a začal osebe hovoriť ako o trénerovi. Zrazu som mal prvých klientov. Pritom som aj študoval a zrovna vtedy som robil v stolárskej dielni ako pomocník. Trénovanie ľudí ma bavilo, ale zďaleka nie „živilo“ a tiež som cítil že áno, vyskúšal som si, že „učiť niečo“ je to pravé pre mňa, avšak, toto nebude tá oblasť.

Asi o rok neskôr som sa jedného dňa odhodlal „zajtra sa pôjdem vykúpať do jazera“. Bol december. Už roky som si hovoril, že „raz začnem otužovať“, obdivoval som ľadových medveďov, že dokážu byť v ľadovej vode uprostred zimy a s radosťou a kľudom. Hovorilo sa, že im to posilňuje zdravie, veď preto sa to volá otužovanie. Vnímal som to tak, že je to pre každého, každý na to má, len treba začať a telo a myseľ na to naladiť a otužiť. Vnímal som to ako veľký mentálny prerod, zrodenie odvahy a ľadovej disciplíny. A tak, 6. decembra 2015, som sa vybral na Kuchajdu, jazero v Bratislave.  Na FB som ohlásil že to idem spraviť, pridalo sa asi 7 ľudí. Okrem jedného všetko nováčikovia. Bolo to úžasné. Síce som v tej vode bol len pár sekúnd a ručal ako pavián, smial som sa a tešil sa. Vtedy som vôbec nevedel, že práve keď je človek napätý, roztržitý a nemá kontrolu nad dychom, že je to priam neznesiteľné v tom chlade. Aj tak nás to bavilo, takto sme pár krát vošli a vyšli a bolo. Kopec zábavy, odvahy a prekonávania strachov a blokov. Bola to nedeľa. Vznikol nedeľný rituál, každú nedeľu sme sa otužovali.

Aký je tvoj prístup ku kritickej, alebo stresovej situácii? Je pravda, že keď prijímame pokorne a vďačne možno až necháme veci voľne plynúť, tak pocítime veľký rozdiel v našej energii?

Sila je už v tom prijatí samotnom. Ak stresovú situáciu priímam neplytvám energiou neprijatia a vzdorovania, zostanem uvoľnený. Pretože, ak neprijímam, bránim sa, v tele vzniká napätie a to nás ochromuje a berie pružnosť a silu. Ak vnímam situáciu vďačne a pozorne, je veľký rozdiel v energii. Tak som sa na začiatku sám čudoval, že skúsenejší otužilec, ktorý s nami chodil, je v ľadovej vode kľudný a je tam aj 10 minút. Ja som sa silou ega snažil ostať dlhšie, avšak, po týždňoch som sa dostal na hranicu 1 minúty a tá nešla prekonať, proste aj cez ego a pevnú vôľu som po minúte vyliezol, pretože to bolo pre mňa neznesiteľné.

Začal si teda googliť ako vydržať v ľade cez minútu?   

No už nepamätám, či sa vtedy všetko googlilo, ale pár týždňov na to sa ku mne dostali informácie od viacerých ľudí, že existuje Wim Hof a „jeho“ metóda. Už keď sa to pripomínanie o Wimovi opakovalo, tak som to bral, že to nie je náhoda a že je to určitý signál, ktorého sa mám chytiť. Už vtedy som život vnímal spôsobom, že všetko je tak ako má byť, že život nie je náhodný. Pozrel som si 40 minútový dokument o Wimovi na youtube. Zaujalo ma, že sympatický starší pánko láme rekordy v chlade (26 guinessových rekordov), že je 2 hodiny zasypaný 700 kg ľadu a že ja bojujem s minútou v niekoľko stupňovej vode.

Avšak, čo ma úplne dostalo bol experiment s E-Coli baktériou, kedy do neho vstrekli množstvo, ktoré ostatným 112 účastníkom experimentu spustilo horúčku, triašku, nevoľnosť, nepríjemné stavy aktivovanej imunity. Wim robil počas experimentu dýchacie cvičenie, ktoré je jedným z 3 základných pilierov metódy, meditoval (ďalší pilier metódy) a mal vytrénované telo a myseľ z chladu (tretí pilier metódy) a obišiel bez symptómov a to ukazovali aj rozdielne výsledky krvných testov Wima a ostatných účastníkov experimentu. Otázka bola, či Wim je „šaman“, ktorý dokáže ovládať svoje telo a myseľ, alebo je to metóda ako tvrdí a že sa to za krátky čas dokážu naučiť netrénovaní ľudia.

Je teda pravda, že Wima Hofa dosť dlho považovali za šarlatána?

Áno, trvalo niekoľko rokov, kým doktori a vedci akceptovali Wima a vyzvali ho: „Ak dokážeš za 10 dní naučiť túto metódu skupinu 12 ľudí, ktorí zvládnu experiment E-Coli rovnako ako ty, bude to znamenať veľkú zmenu v dejinách ľudí. A tak aj bolo, Wim trénoval skupinu 12 ľudí v Poľsku v Krkonošiach, pod českou horou Sniežka, trénoval ich 4 dni a ďalších 6 dní trénovali doma. Následne išli na experiment E-Coli a všetci mali rovnaké výsledky ako Wim. Začali sa písať nové knihy biológie: „Sme schopní vedome ovládať autonómny nervový systém“.

Wim HOff metóda kniha
Investigatívny novinár Scott Carney, ktorý tiež považoval Hofa za šarlatána, až s ním nevyšiel na Kilimandžáro. Knihu odporúčam, kúpite na Martinus.sk

A toto ma srdečne potešilo. Z informácii na internete som si vyskúšal dýchacie cvičenie a meditáciu a šiel som následne do jazera. Bol som sebavedomý, pretože v dokumente hovorili, že toto dýchacie cvičenie posunie level PH zo 7,4 na cca 7,8 a to prirodzene upraví prah bolesti (menej bolesti) a v tele bude kvalitnejšie neuroprepojenie vďaka lepšej vodivosti v zásaditom prostredí. Šiel som do ľadovej vody, bol som uvoľnený, dýchal som kľudne a veril som dýchaciemu cvičeniu, ktoré som predtým doma robil. Moja začarovaná minútka bola fuč a bolo to celé s ľahkosťou a radosťou, v uvoľnenosti a bez úsilia, vo vode som bol zázračných 10 minút, wau. Šiel som von pre rešpekt, nie pre zimu či neznesiteľnosť.

Takýto okamžitý efekt to na mňa malo. Toto dychové cvičenie ma uvoľnilo, ukľudnilo mi myseľ a dodalo sebavedomie. A vtedy som už vedel, že toto je moja cesta. Naučiť sa metódu kvalitne rozsiahlou praxou na sebe, naučiť sa to všetko priamo od Wima a sprevádzať ňou ďalších.

Vieš detailnejšie popísať ten zázrak dýchacieho cvičenia?  Je to nejak spojené s meditáciou?

Dýchacie cvičenie, tak jednoduché, dych, ktorý nás vždy sprevádza, stále je s nami, aj keď telo sa už nemôže hýbať, kým sme pri vedomí, dych vieme vedome viesť. Dýchanie je autonómny proces, avšak, môžeme sa rozhodnúť ho pozorovať a riadiť. To mení sled ďalších procesov v tele, mysli a vedomí. Meditácia alebo uvoľnená koncentrácia, „mindset“,  môžeme to nazývať akokoľvek, všetko je to podobná téma. Tieto oblasti mi boli vždy sympatické a zmysluplné, len som to nevedel uchopiť. Klasické meditácie cez vizualizácie mi nedávali zmysel. Avšak, dýchacie cvičenie a pobyt v ľadovej vode je meditácia sama o sebe, bez úsilia, pretože sa myseľ stíši a stávame sa pozorovateľom.

Preto má metóda taký wau efekt na ľudí už pri prvom vyskúšaní, pretože pocítime aké to je byť tu a teraz. Aký je silný tento stav. Cez dych a chlad sa učíme ceste, ako sa dostávať do prítomnosti aj v iných situáciách, len tak. Nachádzame dôvody, prečo tento stav prítomnosti  a prijatia vyhľadávať. Či už tomu na vedomej úrovni rozumieme alebo nie, je to sympatické a srdcu blízke, pretože keď som v prítomnosti, nie je tam minulosť ani budúcnosť a ich problémy a túžby, všetko je tak ako je a je to v poriadku. To je ten stav, za ktorým sa ženieme rôznymi spôsobmi, pretože to hľadáme mimo nás. Pritom tento stav je v nás, netreba k nemu nič, je to tak jednoduché.

 

Je ale v súčasnosti vôbec možné žiť tu a teraz? Veď potrebujem plánovať a časovať.  

Podľa mňa je to možné, aj keď väčšina ľudí má iné skúsenosti. „Ale musím platiť účty, a deti a tak…“ Tomu rozumiem ono sa to nevylučuje. Dnes je táto téma „prítomnosti, tu a teraz, celkom klišé, pretože je to často spomínané v teoretickej rovine, málo kto to žije. Sám sa tomu stále učím, myseľ sa ma snaží ovládať a potrebujem ju trénovať. Avšak, kto sa dá na cestu poznania seba, venuje sebe energiu a pozornosť nachádza priestor spomaliť, byť sám so sebou, poznať sa, stíšiť sa, uvedomí si ako máme zvláštne poskladané životné priority.

Priority, ktoré nás stresujú, stres oslabuje naše zdravie a tak volíme cestu unikania a kompenzácie, z extrému do extrému, táto cesta je náročná a zdĺhavá. Avšak, aj to je cesta. Je to všetko v poriadku. Metódu Wima Hofa vnímam ako skratku. Pomerne málo energie a času za také viditeľné výsledky počas krátkej doby. To znie ako šikovná marketingová vetička však? Veď vyskúšaj sám.

Zvyknem hovoriť, že metóda je jedna z mnohých ciest, ktoré idú rovnakým smerom. Každému odporúčam voliť cestu srdcu blízku.

Ak tebou rezonuje tento smer, vyskúšaj to. Veda pomohla tomu, že prirodzená metóda postupného otužovania, dýchacieho cvičenia, meditácie zaujala aj ľudí racionálne uvažujúcich, pretože to proste dáva zmysel. Život je jednoduchý a nádherný, je to však voľba každého, akú cestu zvolí. Napriek vonkajším podmienkam života hovorím o vnútornej ceste každého z nás. Jedna strana je to, čo sa deje vonku a druhá, čo sa deje vo vnútri.

Vedomý tréning mysle by mi teda mohol byť cestou k väčšej slobode. Čo to konkrétne znamená v praxi života?

Je rozdiel, či je myseľ pánom, alebo sluhom. Ak trénujem prácu s mysľou, dokážeme z nej spraviť sluhu. Ide o kontext “pozorovateľa”, o ktorom som v príbehu vyššie často písal. Pri dýchacom cvičení a rovnako v ľadovej vode sa ľudia doslova prebúdzajú a praská škrupina orecha. Prichádza uvedomenie, že môžem všetko pozorovať, že sme vlastne pozorovatelia. Vedomie cez ktoré prúdia myšlienky ktoré môžeme len z časti ovplyvňovať, pocity, emócie a nálady. To všetko môžeme zo stabilného trónu vedomia vždy pokojne pozorovať. Je veľký rozdiel, ak sa stotožňujeme s našim telom, mysľou a emóciami, alebo sme ich vedomým pozorovateľom. Ak som vedomým pozorovateľom, neznamená to automaticky, že som pasívny voči životu.

Avšak, z pohľadu stotožnenia sa s emóciami a myšlienkami je ľahké byť obeťou toho čo život prináša, je ľahké brať život tak vážne a byť napätý a slabý. Z pohľadu vedomého pozorovateľa je ľahké byt slobodný a uvoľnený, dávať a prijímať. Je ľahké byť sám sebou, pretože strach, ktorý s myšlienkami prichádza, dokážeme prosto pozorovať a už nás viac nezväzuje, pretože ho len pozorujeme. Keď pozorujem dych, myšlienky a emócie s vedomím, že som pozorovateľ, to je veľmi silný moment tu a teraz. A to napriek tomu, že v mysli prúdia myšlienky a že telo cíti emócie.

Toto je z môjho pohľadu sloboda, nečakať na obdobie kedy „už bude pokoj“, ale naučiť sa čítať životné lekcie, učiť sa z nich.

Pozorovateľ si ľahko všimne podobnosť situácií, ktoré sa mu v živote opakujú. Stačí byť len trochu vnímavý na to, aby sme si všimli, že ľudia, ktorých v živote stretávame a ich životné situácie nám zrkadlia nás samých, aby sme sa v tých zrkadlách zbadali a tak sa stávali vedomejšími.

Znamená to, že ak ma niekto vytáča, alebo mi na ňom niečo vadí, tak to mám v prvom rade skôr problém so sebou?

Je rozdiel, či si berieme situácie a interakcie s ľuďmi osobne cez ego/strach a stotožňovanie sa, alebo to vnímame a prijímame vďačne ako cenné lekcie, v ktorých sa spoznávame, učíme a posúvame. Ako to funguje? Poďme na to jednoducho: ak mi niekto niečo hovorí a mňa sa to vnútri „dotýka“, cítim, že ma to irituje, alebo mám potrebu sa obhajovať a podobne, znamená to, že to, o čom hovorí je téma, ktorá v mojom živote potrebuje pozornosť a je tam priestor pre zmenu.

Ak mi niečo vadí na iných, mám problém to prijať, väčšinou je to tak, že som to ešte neprijal na sebe.

Kto sa rozhodne na to pozrieť, ľahko sa v tom zorientuje. Tento prístup je presne o tom, že preberiem zodpovednosť za seba a svoj život, prestanem obviňovať druhých, že môžu za to ako sa cítim, alebo že je to kvôli nim a podobne. Tento prístup sa javí pre človeka nevedomého ako nezmyselný, pretože je nekomfortný, zodpovedný a veľmi sofistikovaný, aby to bola pravda. Z toho pohľadu je jednoduchšie sa vyhovárať na druhých, ako prijať zodpovednosť za stav svojho vedomia a života. Avšak, z pohľadu vedomého človeka je jednoduchšia cesta práve cesta slobody, slobody, ktorá ide ruka v ruke so zodpovednosťou za svoj život. Cesta hravého vnímania lekcií života ako nástroj pre posun bližšie k sebe.

Oki, takže chápem správne, že zrkadlo nastavím vždy najprv sebe a budem hľadať súvislosti vo svojom vnútri?

Primárne áno, ale nie všetko čo vnímame je zrkadlenie. Ak mám danú oblasť v sebe spracovanú, napriek tomu, že situácia, ktorá ma v minulosti vnútorne rozhadzovala (iritovala a pod.) už teraz môže byť vnútri kľud a napriek tomu môžeme vidieť u druhej osoby čím si prechádza. Rozdiel je v tom, už sa nás to „nedotýka“, pretože blok je uvoľnený a tak sa dá postupne robiť kroky bližšie k sebe do stavu rovnováhy. Všetky tieto výhľady a schopnosti máme všetci v sebe, pretože to je tá skutočná podstata.

Nie je to nič čo sa treba učiť od nejakých „učiteľov či guru“. Ak dávame svoju silu nejakému guru berie nám to sebavedomie.

Sebavedomie je vedomie seba. Ten kto vie, kto je, je pri sile a nepotrebuje si nič dokazovať. Nepotrebuje iných na to, aby bol zdravý, silný a šťastný. Píšem to zo srdca a skúseností, ktoré život prináša. Tieto a iné princípy som si uvedomil práve počas praxe dýchacích cvičení a otužovania v ľadovej vode.

Dnes sa dá k informáciám ľahko dostať, prečítať si to ako napríklad aj v tomto texte, avšak, to neznamená že tomu všetci budeme rozumieť na rovnakej úrovni. Niekto to zdieľa so mnou na rovnakej úrovni, niekomu to môže byť nekomfortné, tá predstava byť za seba zodpovedný a niekto iný zase získa výhľad, že aj takto sa dá žiť a vnímať, niekde vnútri mu to bude rezonovať a vyskúša život vnímať inak a začne tréning napríklad cez túto jednoduchú metódu. Niekto ďalší to môže vnímať z väčšieho nadhľadu. Slovami sa dá len okrajovo priblížiť niečo tak hlboké.

Skúsenosti, ktoré by som s vami zdieľal je mnoho, avšak, nie je treba, život je tak úžasný, že každému sprostredkováva cez životné situácie presne to, čo v ten moment má prísť. Preto nie je dôvod obávať sa. Len sa uvoľniť a veriť v chod života.

Je pravda, že si na začiatku aj sám bojoval s vlastnou uvedomelosťou života a strachom, že či na seba zarobíš?

Tak ako mnoho ľudí, ktorých stretávam, mal som v mysli koncept: „Živiť sa tým čo ma baví sa nedá“. A toto ma brzdilo. Takéto a iné podobné presvedčenia nám znižujú sebavedomie. Nie sme si vedomí toho, čo vieme a môžeme. Všetko sa dá, je tomu tak, verím tomu. Brzdila ma lenivosť a strach. Strach z neúspechu. Strach vychádzať z komfortnej ulity, v ktorej som žil tak nekomfortne a nevedome.

Tesne potom, ako som začal otužovať a už som praktizoval aj metódu a práve som už mal víziu priniesť metódu do našich končín, rovnako s tým sa vynárali bloky, strachy, pochybnosti, lenivosť rôzneho druhu.

Prvá vec, mal som 23 rokov, klasické koncepty o mladých a starých ľuďoch, ktorí nemôžu a môžu to a to… Ďalej finančné možnosti, nemal som peniaze na kurzy u Wima, išlo o viac ako 3 tisíc eur aj s prepravou a podobne. Ďalšie prekážky typu „treba čakať“ totiž ešte nevzdelávali inštruktorov v angličtine, bolo len zopár holandských inštruktorov, keďže Wim je Holanďan. Odpísali mi, že kurz otvoria asi o rok. Vtedy som mal príležitosť ísť pracovať do Holandska, manuálne spracovávať kvety na farme (od prípravy poľa, sadenia až po strihanie a spracovávanie vo veľkom). Ťažká práca, ale možnosť zarobiť si na tie kurzy a stať sa odolnejším. Takáto fyzicky náročná práca doslova šľachtí. Kto si to neskúsil, skutočne „makať“, možno si nebude vážiť prácu iných. Mal som vtedy určité finančné zodpovednosti už aj tak, okrem zarobenia si na kurzy som potreboval vrátiť požičané peniaze pár ľudom.

Život na Slovensku spolu s priateľkou a už zabehnutým spôsobom života pre mňa predstavoval určitý komfort, z ktorého sa mi až tak nechcelo. Uvažoval som čo spraviť, či vôbec bude záujem o metódu. Mal som byť prvý kto sem metódu prinesie. Budem „dosť dobrý?“ pýtal som sa seba. Predstavoval som si to tak, že až keď budem v niečom úplný majster, tak to môžem učiť ďalších.

Čo ťa teda nakoplo, alebo vieš popísať nejaké znamenie, ktoré si pocítil?

Teraz retrospektívne to presne viem a nikdy v živote na to nezabudnem, lebo išlo o život silného človeka!

Bola nedeľa, s kamarátom Alanom sme ako tradične pozorovali vodu Dunaja zo zimného prístavu v Bratislave. Bol to, myslím, marec 2016, voda mala asi 6 stupňov celzia. Všimli sme si, že sa prevrátilo kanoe s dvoma mužmi. Brali sme to ako regulárnu situáciu, kedy jeden držal loď a druhý plával po pádlo. Krátko na to sa ukázalo že je to inak, ten čo plával pre pádlo, plával k brehu a ten druhý sa člna pustil, začal sa topiť a kričať o pomoc.

Chlapi nemali záchranné vesty, no mali zimné oblečenie. Neboli to otužilci a voda bola ľadová. Prevrátili sa práve na mieste toku, kde je veľká zákruta Dunaja, na vonkajšej strane zákruty, kde sa voda tlačí svojou dynamikou, tam je prúd najsilnejší. Zrovna v tom bode bolo rameno zimného prístavu, kde je voda stojatá. Máme skúsenosti s vírmi, ktoré sa v takých miestach tvoria, sú mocné, ľahko v nich človek spanikári.

V strese z paniky ide krátke svalstvo do kŕču a teda svaly medzi rebrami bránia dýchaniu, preto v panike nevieme chytiť dych. Avšak, málokedy vír človeka skutočne stiahne pod hladinu, väčšinou je to len nepríjemné, kým si človek nezvykne.

Tieto skúsenosti som nabral postupne pravidelným plávaním v Dunaji. Takže zimné oblečenie, bez vesty, ľadová vody, víry a aby nebolo dosť, ešte šiel veľký remorkér smerom na nich a to už poznáme, že vo vode to vyzerá, že loď smeruje priamo na nás, avšak, je v zákrute, takže smer lode sa rýchlo mení. Veľa faktorov, ktoré dávajú podnet pre stres a napätie, ktoré spôsobujú paniku, ktorá doslova zabraňuje možnosti plávať a dýchať. Bez váhania sme šprintom bežali nižšie po toku, keďže samotný tok už topiaceho muža niesol nižšie, bežal som poza les, keďže v tom mieste nebol prístup k vode.

Keď som zbadal miesto, kde sa dá dostať k vode, tam som zamieril a zrovna to tak vychádzalo, vyzliekol som sa do naha a plával k topiacemu mužovi, asi 20 metrov od brehu. Cítil som odhodlanie pomôcť mu, cenil som si, že som mal skúsenosti s ľadovou vodou a plávaním. Už som si vizualizoval ako ho oboplávam zozadu a tak ho chytím a nejako s ním vyplávam, aby neutopil aj mňa v tej panike.

Občas sa ponoril na pár sekúnd a potom znova vynoril a kričal nezrozumiteľné zvuky. Bolo to pre mňa divoké, plával som čo najrýchlejšie. Už som bol od neho asi 2 metre a vtedy sa ponoril a nikde som ho nevidel. Tak som plával s prúdom, popri kanoe a vo vode naslepo hmatal rukami aj nohami, či ho nezachytím. Kričal som okolitým psičkárom „kde je?“. Z hora je lepší výhľad do vody, predsa sú tam vlny a voda nie je priehľadná. A jeho nikde, už sa nevynoril. Bol som vtedy nahnevaný aj som si zanadával, že už ten kus nevydržal, bol som tak blízko. Počul som kričanie z brehu že mám už ísť von, aby som sa aj ja neutopil. Tak som po dákej dobe snaženia vyliezol von, ešte som z brehu pozeral či ho nezbadám.

 Šiel som naspať k veciam, kde som sa vyzliekol, bolo to asi 500 metrov alebo kilometer vyššie po prúde, neviem odhadnúť vzdialenosť. A tam, pri mojom oblečení bol kamoš, čo bol so mnou a žena, ktorá plakala. Domnieval som sa, že to videla a tak ventiluje emócie.

Ako som k nej prišiel a prejavil záujem, povedala: „to je môj manžel“.  A toto bol ten aha moment. To ma riadne životne prebralo. V ten moment ma zamrazilo, zalialo emóciami a uvedomením.

Nedal som to najavo a skúšal som slzy udržať, aby som jej ešte nepridával do toho celého, čo pozorovala. Bola ženou progresívne mysliaceho ekonóma a politicky angažovaného človeka Martina Filka. Teraz, ako to píšem tak ma znovu mrazí, rovnako ako vtedy, a to ma nakopáva do života.

Čo si si uvedomil a čo ti táto lekcia mala podľa teba priniesť?

Wim Hof dusan Plichta Spamätal som sa, konštatoval, že môj život ovláda lenivosť a strach. Len to ma oddeľovalo od života, ktorý nazývam „život naplno“. Vedel som, čo mám robiť a tak som išiel stopom do Holandska. Robil som tam rok, zarábal na dlhy a kurzy Wima, psychicky som bojoval, pretože tá práca, ten šéf, to bolo veľmi náročné obdobie pre mňa. Venoval som sa naplno sebe, študoval som metódu, ale čomu som venoval prioritu bola moja vlastná prax metódy. Založil som svoju FB skupinu, kde som všetko na mojej ceste zdieľal. Postupne vznikala skupina ľudí, ktorá ma na mojej ceste podporovala a rovnako tak vznikali záujemcovia o budúce workshopy.

To všetko mi dávalo energiu ostať a prekonávať prekážky, ktoré život v Holandsku prinášal.  V tom období so mnou ego riadne lámalo a to bola najväčšia prekážka. Postupne ma dych a chlad učil všetko pozorovať a prosto to prijímať a nevzdorovať. To neznamená, že človek je pasívny, ak životné situácie prijíma. Trvalo rok, kým som všetky časti kurzu s Wimom absolvoval. Ukončili sme to týždňovým tréningom v jeho poľskom centre v horách, kde sme absolvovali aj výstup na najvyšší vrch Česka, s názvom Sniežka, v kraťasoch, v zime. Chlad som mal tak natrénovaný, že to bola všetko lahôdka. Avšak, ten tlak a očakávania sám na seba, vtedajšia nedôvera k mojej angličtine a všetky tie obavy z odborných skúšok z vedeckých pojmov, prednášanie pred úžasnými ľuďmi z celého sveta, Wim a jeho rodina, to bolo pre mňa tak stresujúce, ale rovnako život meniace, keďže som zostal a všetko úspešne absolvoval.

Tam sa prebudilo moje pevné sebavedomie a viera v metódu a tiež moje schopnosti viesť a sprevádzať.

Prišiel som na Slovensko a ešte skôr ako mi prišlo potvrdenie, že som spravil skúšky a mám certifikát, som spravil par jednoduchých workshopov za dobrovoľný príspevok. Potom som vyhlásil prvé dva oficiálne celodňové workshopy a povedal som si, že zoberiem max. 5 ľudí v jeden deň. Boli to pre mňa skúšky ohňom, vytvoriť koncept workshopu, o čom budem rozprávať a prečo, ako odvediem dýchanie a ako bezpečne sprevádzať ľudí v ľadovej vode, zdravotne dotazníky a orientovať sa v tom všetkom, s čím ľudia prichádzajú.

Ale, najviac ma zväzoval strach z toho, či to bude prijaté, či to bude mať úspech, či to dám. Prvý pol rok sa mi vždy triasol hlas, keď som začínal workshop, deň predtým som sa večer potil. Aj tak som pokračoval a napĺňalo ma to. A postupne skúsenosťami sa sebavedomie ukotvilo a začal som si to cele užívať v uvoľnenosti.

S Martinom na Ďumbieri v asi najväčšej expedícii
S Martinom na Ďumbieri v asi najväčšej expedícii

Samozrejme, raz za čas príde nová výzva, ako napr. viesť 39-člennú expedíciu na Ďumbier v zime v mínusových teplotách a z toho 30 ľudí v šortkách. Zorganizovali sme Wimov príchod na Slovensko na počesť krstu knihy „Učeň ľadu“, ktorú napísala Hana Moravčíková. Hanu poslal jej zamestnávateľ na pobyt s Wimom, sama išla na Sniežku v kraťasoch a teraz si robí inštruktorský kurz. Vďaka jej knihe sa nám podarilo dostať Wima do Bratislavy, spravili sme „Ice Party s Wimom Hofom“, kde prišli asi 4 stovky ľudí a vtedy sa objavila ďalšia veľká výzva, okrem organizácie, mal som tam prednášať a prekladať Wima do slovenčiny.

Cítil som sa maličký a to ma všetko učilo pokore a schopnosti ísť aj so strachom, prijať ho a zrazu som si uvedomil, že ide len o strach z ega, že myseľ vybudovala predstavu o „Martinovi“ a to ego sa trasie, či ho tak uvidí a prijme aj svet. A toto všetko som si uvedomoval a postupne sa toho tlaku zbavoval.

Chápeš teda vnútornú silu človeka ako základ k realizácii potenciálu a plnohodnotného života?

Zistil som, že mnoho predstáv o sebe sú vlastne masky, role, ktoré hráme. Je to také náročné stále sa nejako tváriť podľa očakávaní a obávať sa, či budem prijatý ostatnými. Vďaka tým lekciám som si to uvedomil a postupne to zmenil. Čo mi najviac pomáhalo? Pracovať na vnútornej sile a schopnosti pozorovať. Práve to isté dýchacie cvičenie a chlad, ktorý som vždy pred veľkou výzvou aplikoval mi pomohli naladiť sa do stavu, kedy som dokázal uvolniť stres a lepšie pozorovať. Všetko je to stále o tom istom. Byť sám sebou, pozorovať myseľ, emócie a nenechať sa zastaviť silou strachu či lenivosti, vyjsť z komfortnej zóny.

Všetci máme túto vnútornú silu, ide o to či sa naučíme s ňou pracovať, usmerňovať ju. Ak poznám svoju silu, viem ju nasmerovať, realizujem potenciál a tam sa naberá hĺbka plného života.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

Viac detailov a konkrétne aplikácie a postupy ako začať s otužovaním a téningom Wim Hof Metódy nájdete v druhom dieli rozhovoru.

Ak s nami chcete zdieľať vaše zážitky a skúsenosti s aplikáciou metódy, tak budeme vďační. Mnoho ľudí berie totiž z môjho pohľadu pozorovania meditáciu a netradičné prístupy mentálneho tréningu ako šarlatánske woo doo. 🙁 

Osobne vidím vpráve v tejto oblasti priestor pre výrazne zlepšenie realizácie nášho potenciálu a ako hovorí Wim Hof, silný, štastný, zdravý a naplnený život. 

 

 

 

Vlož svoj email a my ti pošleme upozornenie hneď, ako vyjde nový článok. Takto budeš stále v obraze!

Kategória: MotiváciaRozhovoryZážitky a skúsenosti

One comment

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Staršie príspevky:
Kurkuma a vylepšené 2 recepty pre výživu mozgu

Užitočnosť a praktické použitie jedného z najprospešnejších korení indického pôvodu. Zamyslenie sa nad novým prístupom k výžive mozgu a vyladené...

Zavrieť