Martin Tham Wim Hof Dusan Plichta

Martin Thám: praktický návod ako začať otužovať a 3 piliére metódy Wima Hofa

Pokračovanie rozhovoru s Martinom Thámom, certifikovaným inštruktorom metódy Wima Hofa o praktickej aplikácii hlavných piliérov metódy. Ako začať a prečo by sa vám malo oplatiť aplikovať všetky 3 piliére metódy. Lebo rozdiel medzi bežným otužovaním a pretekaním sa s vlastným egom a komplexným praktikovaním metódy Wima Hofa je značný. Nie len v pocitoch, ale hlavne vo výsledkoch, ktoré niektorí nazývajú aj malé zázraky.

Je veľký rozdiel medzi bežným otužovaním a praktizovaním metódy Wima Hofa?

Je to tak ako vo všetkom, ide o to ako to robíme. Či som pozorovateľom a som v sebe a vnímam, alebo keď som v ľadovej vode, mám pozornosť vonku na okoloidúcich a práve si hladkám “egíčko”, dokazujem si (aj tým som si prechádzal) a je to v poriadku. Alebo sa pretekáme a ukazujeme si, kto bude vo vode dlhšie? Alebo používame neoprénové rukavice a topánky, aby sme si spríjemnili pobyt v chlade a boli tak vo vode napríklad dlhšie?

Tu nejde o metódu versus bežné otužovanie, ale všeobecne o prístup a stav vedomia. Aj metódu sa dá praktizovať cez dokazovanie si a podobne, sám som si tým prechádzal, rovnako ako pri otužovaní, keď som metódu nepoznal. Chlad je silná energia, preto mám veľký rešpekt a neodporúčam si dokazovať práve v chlade, pretože je tam tenká hranica bezpečia, ak sa to tlačí egom. K chladu treba veľkú pokoru, postupnosť. Je tu dnes možnosť naučiť sa to od skúsenejších v danej oblasti. Takto si vzájomne vymieňame skúsenosti a spoločne to zdieľame a to je prirodzené.  

Martin Thham Dusan Plichta Wim Hof method

Ako začať s metódou a ako často je potrebné praktizovať pre posilnenie našej imunity?

Ako začať a nastaviť si svoju optimálnu dávku je podľa mňa umenie života. Naučiť sa vnímať seba, svoje telo a rozumieť jemným signálom, ktoré prichádzajú. Vedieť kedy, v akej intenzite a ako často. Vieme si to povedať tak všeobecne, avšak, vnímanie vlastného tela sa potrebuje naučiť každý sám. Životné okolnosti sa menia a treba sa tomu pružne a vnímavo prispôsobovať.

Ako teda vnímať tieto signály? To je širšia téma, ale práve na to sú zamerané spočné workshopy a pobyty. Spoločne sa naciťujeme a potom zdieľame vzájomne naše pocity a snažíme sa o kolektívne učenie. Veľkú rolu hrá opať pozorovateľ, pretože práve ego nás tlačí do nezdravých a nebezpečných intenzít. Odporúčam ísť na to postupne. Studené sprchy na konci teplej (tvojej obľúbenej), môže to byť aj krátka studená sprcha. Celé telo rovnomerne, hlavu opatrnejšie a kratšie. Nájsť v tom pohodu a radosť, uvolniť sa v tom tak, aby keď otočím kohútik na studenú vodu, nebude na mne badateľné, že prišla zmena teploty.

Ostať v kľude, dýchať rovnako, hlboko a kľudne, telo je uvoľnené. Takáto sprcha pre človeka s priemerným zdravím môže byť každý deň 1x, vytvoriť z toho takú príjemnú ceremóniu. Neskôr, keď príde chuť, môžeš prísť na kurz a všetko sa to kvalitne naučiť od skúseného v daných oblastiach. Alebo, ak teda bez vedenia, chodiť do prírodnej vody celé leto pravidelne, napr. aspoň raz za týždeň a ako sa ochladzuje jednoducho zotrvať, raz za týždeň, a to stačí aj dlhodobo.

Ak je voda ľadová, tak 2 minúty sa nám overilo ako skvelý čas. Kratšie je krátko pretože často len 1,5 minúty mentálne spracovávame stresový šok a teda ideme do pozorovateľa a prijatia a potom príde totálne uvoľnenie a prijatie. Je to všetko úplne individuálne, tak ako všetko v živote. Imunitne slabší človek potrebuje individuálny prístup, opäť, ak má dakto zdravotné disbalancie, jednoznačne odporúčam ísť na to cez skúseného inštruktora metódy.

Metóda je mocný a efektívny nástroj na budovanie si pevného zdravia, sily a šťastia, avšak, iba v tej vyladenej miere prístupu.

Tiež je rozdiel pre telo a srdce, či som v chlade od začiatku uvoľnený, alebo som napätý. Tam je vysoká pravdepodobnosť, že so skúseným sprievodcom ostane človek uvoľnený. Už len samotná prítomnosť inštruktora mnohým ľudom pomáha, hovorím z feedbacku, čo od ľudí pravidelne dostávam. Ide o princíp dôvery.

Kde robia ľudia najčastejšie “nováčikovské” chyby, alebo problémy pre vystúpenie zo zóny komfortu?

Vačšinou ide o formu ega, konkrétne strach a jeho rôzne formy. To by som však nenazval chybami, pretože je to súčasťou každého z nás. Čo však môžeme zmeniť je prístup a práve v prístupe, otvorenosti a schopnosti prepísať svoju vlastnú pravdu vidím najväčšiu príležitosť pre úspešnú zmenu.

Napríklad lenivosť je strachom z nekomfortu. Keď som lenivý, tak sa mi nechce. Je tam určitý postoj, dajte mi pokoj. Lenivosť môže byť spôsobená napríklad aj emočnou ranou (blokom). Ak máme emočnú ranu (malého chlapca vymkli a bol niekoľko hodín v zime a bol osamelý, bolo mu zima, nevedel si rady) vtedy mohol vzniknúť koncept typu” chlad-nepríjemné-osamelosť-strach” a už je to. A toto si človek nemusí pamätať, často krát vôbec netušíme, ktoré koncepty nám kedy vznikli.

Väčšinou o svojich konceptoch ani neuvažujeme, stotožňujeme sa s nimi a berieme ich ako súčasť seba. Som taký a je to tak.

Ďalej sú tam často rôzne iné bloky, kedy si ani neuvedomujeme, že ide o lenivosť, ale sme ešte vo fáze “vysvetľovania/vyhovárania sa”. Ľudia si medzi sebou posúvajú rôzne koncepty a programy. Hlboko zakorenené programy máme práve ešte z obdobia detstva, keď sme boli ako suchá špongia a tak koncept o chlade ako nepriateľovi sme mohli prebrať od rodičov už dávno.

Hovoríš, že nesprávny prístup, alebo nejaký ten koncept strachu mám hľadať v svojom detstve, alebo v minulosti?

Väčšinou áno, pričom prvým krokom je uvedomenie si toho a prijatie. Z tohto bodu sa potom môžem učiť zbavovať sa v podstate len mnou vymyslených a limitovaných konceptov a pohnúť sa dopredu napriek strachu či lenivosti. Pre mnohých to môže vyzerať príliš psychologicky a abstraktne, ale konkrétne to môžeme aplikovať práve pravidelným otužovaním a zvládaním ľadovej vody.

Aj keď to môže byť nekomfortné, aj keď môžeme mať koncept “chlad-zima-ochoriem-zomriem” a podobne, tak práve prekonaním a poznaním toho, že je to inak, si dokážem prepísať koncept. Zrazu mi to dojde aj v inej oblasti môjho života, že veci môžu byť naozaj inak. Ciest je veľa, avšak mne v oblasti vychádzania zo zóny komfortu pomohol najviac práve chlad.

Naučil som sa, že zo zóny komfortu môžeme vystupovať radostne a s iným nastavením.

Zistil som, že ak treba niečo spraviť a ja nad tým dlho premýšľam a váham, odsúvam, alebo sa snažím tomu vyhnúť atď., toto ma v živote oslabuje a aj tak prídu lekcie života, kedy sa k tomu budem musieť nakoniec vrátiť a spraviť to. Keďže si uvedomujem tieto životné súvislosti, preferujem ísť do toho v ten prvý moment kedy to prichádza. Som otvorený kultivácii ega a strachu, rovnako ako zmene konceptov a programov, to mi otvára nové možnosti. To isté môže robiť každý.

Môžem teda chápať chlad ako extrémny faktor, ktorý ma učí inej perspektíve pohľadu na svet a práce s vlastným strachom a stresom?

Môžeme sa na to takto pozrieť. Pre zaujímavosť sa však na to môžeme pozrieť aj inak. Otužovanie je vo všeobecnosti vnímané ako extrém. Avšak, ak sa naučíme v chlade uvolniť, spojiť sa vedome so sebou, s prírodou, s prítomným momentom, ak cítime, kedy z chladu opäť do oblečenia atď., vnímam to ako veľmi prirodzené. Vnímam to ako niečo, čo naše životy vyvažuje, avšak opakujem, je veľký rozdiel pri tom ako sa to robí, s akým zámerom, s akým sústredením, ako dlho, kedy, čo tomu predchádza a nasleduje. Tiež je rozdiel v akej vode, či prostredí, otužujem.

Myslíš, že aj pre tieto skôr psychologické dôvody prichádzajú na tvoje workshopy aj ľudia, ktorí vôbec nemajú vzťah k otužovaniu?

Často ide práve o motiváciu podieľať sa na budovaní pevného zdravia. Ľudia prirodzene vedia, že otužovanie tým správnym spôsobom výrazne ovplyvňuje naše zdravie (mentálne & fyzické) a vitalitu. Dýchacie cvičenie, ktoré je súčasťou metódy je tiež pre veľa ľudí určitou motiváciou prísť na vzdelávanie ku mne, pretože už o tom počuli, alebo skúšali iné cvičenia s dychom a proste cítia, že dych je úplným základom. Tiež sa stáva, že ľudia sledujú videá na youtube a facebooku, kde rozprávam na rôzne životné témy, odhaľujem témy, ktoré sa verejne neotvárajú.

Rozprávam o sebe a svojich poznatkoch, ale aj o mojich slabých stránkach. Z toho ľudia cítia ľudskosť a sebaprijatie.

Neskôr majú chuť spoznať sa osobne a tak jedna z foriem je prísť na workshopy, ktoré organizujem a vediem. Ďalšou motiváciou zvykne byť práve “chuť prekonať sa”. Sú ľudia, ktorí chlad a pobyt v ňom berú ako vyzvú, ako “chôdzu cez žeravé uhlíky”, pretože to má podobný efekt na myseľ. Stávame sa sebavedomejšími a rušíme limity a hranice, ktoré sme si sami postavili a zväzujú nás.

Aké zmeny a benefity v živote zdieľajú úspešní praktikanti metódy?

Je to všetko individuálne, každý čerpá iné benefity. Spomeniem však zopár konkrétnych. Uvedomenie si ako je v živote dôležité byť vedomým pozorovateľom. Toto sa na kurzoch učíme. Počas dýchania aj otužovania sme vedomým pozorovateľom, ktorý pozoruje myšlienky, emócie a všetky koncepty, ktoré sa objavujú. Pozorovateľom s vedomím, že pozorovateľom aj sme a preto myšlienky či emócie už nemajú kontrolu nad nami.

Myseľ je skvelý sluha, ale vo vačšine prípadov vidíme že myseľ je pánom.

Ďaľšia vec je, že myšlienky je možné usmerňovať. Napríklad formou konceptov. Ak si uvedomíme ako silno na naše životy vplývajú práve naše nastavenia mysle, teda koncepty, začneme sa im veselo venovať a vyberať si ako budeme nastavení. Toto všetko si veľa ľudí na kurzoch uvedomí a začne to v živote uplatňovať a meniť. Spätné väzby tohoto charakteru sú pre mňa veľmi silné, pretože toto je esencia, na tom staviame všetko ďalšie.

Z môjho doterajšieho poznania si myslím, že najprv potrebujeme vyliečiť, alebo spracovať emócie, až potom sa to celé skutočne preklopí do aktivácie imunity a benefitov pre silné zdravie. Mnoho ľudí si totiž vôbec neverí a keď neverím sebe, tak neverím nikomu a ničomu. Čo vidíme, že je tiež len jeden koncept, bohužiaľ dosť silný, aj s negatívnymi následkami v našom živote.

Je teda pravda, že aj odolnosť voči chladu a stresu je závislá aj od emočných nánosov a presvedčení, ktoré v sebe držíme?

Vnímam súvislosť ako emočné bloky (potlačené emócie) znižujú odolnosť všeobecne. Tieto nespracované emócie, ktoré sa dostávajú aj na úroveň fyzického tela nás oslabujú, ale zároveň aj posilňujú, pretože nám ukazujú naše slabé miesta, ktoré môžeme posilniť. Množstvo životnej energie je míňané nato, aby sme naše emočné rany obchádzali (udržiavali ich mimo kontakt okolia), aby sme sa nevystavovali našim blokom (nekomfort/bolesť) a preto sa tak často vyhýbame našim strachom. Pretože to bolí. Avšak, ak má byť tŕň vytrhnutý, na chvíľu to zabolí, ale potom sa rana môže zahojiť. Toto je ten princíp, ktorý pozorujem.

Vždy keď sa ďalšia emočná rana zahojí, je to citeľný príval energie, veď si spomeň sám, kedy si prekonal strach a všetko sa zrazu zmenilo a rozplynulo.

Ak máme menej emočných rán, alebo sú menej hlboké, máme viac energie a sme vnímavejší. Dýchacie cvičenie, ktoré na workshopoch WHM robíme, je také mocné, že takmer vždy sa u niekoľkých ľudí začnú vyplavovať potlačené emócie (spontánne). Tieto emócie môžu byť forma smútku, radosti, alebo hnevu. Ľudia popisujú ako sa cítia znovuzrodene, potom ako sa tieto emócie uvoľnia.

A tak vzniká nový koncept sily a zdravia, preciťovať emócie vtedy, keď prídu. Ako to myslím? Dnes je trendom byť šťastným. (Ako sa máš? Ále dobre…) A tak sa bežne stáva, že keď vnímame emócie, ktoré sme zaradili do tých, ktoré nevieme prijať (nepríjemné), tak ich vytlačíme preč, napríklad dákym stimulantom (droga, alkohol) alebo intenzívnym prežitkom, alebo len nevedomou neprítomnosťou ako je pozeranie TV alebo browsovanie na webe. Zdá sa že “problém” s nepríjemnou emóciou je vyriešený, avšak, tá emócia sa len potlačila a ostala v nás.

A keď sa lepia nové a nové potlačené emócie, to už je ich dosť. Spôsobuje to napätie a konštantný stres a strach. Sú rôzne spôsoby ako ostať emóciam otvorený. Napríklad: ak sa pristihneš v momente, zrazu sa necítiš moc fajn, taký divný pocit, tak tomu pocitu venuj plnú pozornosť, zastav sa, zavri oči a pozoruj. Prebuď sa do “role” pozorovateľa, už len to že pozorujem a nie som stotožnený, veľmi pomôže s emóciou zostať.

Ok, takže si píšem na čelo, že prvý krok je vždy pozícia pozorovateľa, ale čo ďalej ?

Nič, len nadychovať (prijímať) a vydychovať (nechať ísť). Bez analýzy pôvodu toho pocitu, jednoducho len ho vnímať a prijímať, pri výdychu nechať ísť. Akoby sa len nad tým pousmiať. Tento spôsob dočasne emóciu ešte posilní, môže to byť ozaj silné, pretože vtedy sa “vyťahuje tŕň z emočnej rany” a to bolí. Môže ísť aj o iné emócie ako smútok a podobne, môže sa uvoľňovať radosť, môže prísť chuť sa smiať, avšak, môže to byť práve v situácii, kde nám náš koncept bráni sa zasmiať a tak aj smiať sa môže byť nekomfortné v tomto prípade. Rovnako tak hnev. Často hnev cítime, ale nemáme predstavu ako ho správne spracovať a pustiť (nový koncept) a tak hnev v sebe dusíme a vo vnútri nás to hnije.

Alebo hnev nevieme kultivovať do životnej energie, ale míňame ho deštruktívnym spôsobom voči sebe či iným.

Ako hnev efektívne kultivovať? Napríklad cez dych, vydýchať ten deštruktívny hnev von a ten príval energie, ktorý hnev prináša môžeme použiť podľa príležitosti. Ja ked pociťujem hnev, väčšinou idem spraviť presne to, čo sa mi nechcelo (lenivosť). Je rozdiel, či sa stotožňujeme s konceptom že “nieko iný ma nahneval”, alebo sme si vedomí, že naše koncepty, či inštinkty hnev spustili. Hnev aj agresia majú svoje dôležité úlohy, ale dnes je emócia hnevu veľa krat aktivovaná zbytočne práve cez naše koncepty.

 

Mal si ako inštruktor skúsenosť aj so skeptikmi, ktorí spochybňovali metódu, tvoj prístup a odmietali spolupracovať?

Nepamätám si ani jeden jediný prípad, kedy by niekto povedal, že metóda je hlúposť alebo že nefunguje. Jasné, stretol som už všelijaké tie „koncepty“ na mojej ceste sprevádzania metódou. Vo všeobecnosti sa stretávam s rešpektom a záujmom k metóde. Až som bol prekvapený a sám som bol vyvedený z konceptu, ktorý som predtým živil, že o metódu na Slovensku možno nebude taký záujem a tiež som mal koncept veku.

Mal som 23 r. a obavy z toho, či ma budú ľudia rešpektovať ako sprievodcu pri tak citlivých oblastiach ako sú nastavenie mysle, dýchacie cvičenia a otužovanie v ľadovej vode, kde už ide o hlbšiu dôveru. Všetky tieto koncepty boli uvoľnené silou lásky, ktorú máme všetci, ide len o to naučiť sa ju vnímať a usmerňovať.

Metóda je účinná a to cítiť dokonca pri prvom praktizovaní. Miesta pre skepticizmus veľa neostáva.

Aký je teda tvoj prístup a konkrétny program workshopu?

Workshopy vediem tak, že síce mám kostru programu, avšak nechávam nás unášať prúdom flowu tak ako to prichádza, preto je každý workshop jedinečný. Nerobil som to tak vždy a vtedy na začiatku som bol veľmi vystresovaný a napätý. Boli to pozostatky starých konceptov o tom ako má čo prebiehať, všetko nalinajkované podľa mojich očakávaní. 

Keď robím pobyty, napríklad 4 dňové pobyty v Tatrách v zime, kde súčasťou je výstup na horu v kraťasoch, v mínusových teplotách a za rôznych podmienok počasia (napr. Ďumbier). Vieš ako robím tieto pobyty? Účastníkom poviem, že sú v pionierskom tábore a môžu sa úplne uvoľniť. Okrem organizačného tímu a hostí, nikto nevie aký je program pobytu. Robím to tak, že vždy pri poslednej aktivite oznámim, kedy a kde majú byť a čo si majú priniesť. Samozrejme, dôležité body ako deň výstupu v šortkách vopred oznamujem, aby si rozdelili energiu a psychicky sa pripravili atď.

Avšak, pre veľa ľudí je toto náročné, pretože očakávajú vylepený program na dverách, ktorého sa budeme presne držať. Ak človek nevie, čo ho čaká (tak to život často zariaďuje), tak je v určitej neistote. Snažíme sa mať v živote nad všetkým kontrolu a preto chceme zubami nechtami prispôsobovať všetko tak, aby sa naše očakávania plnili.

Toto je vyčerpávajúce, chodíme tak slepo a nevedome v kruhu. Ale to všetko je prirodzené, ide o to prijať, čo príde a robiť to najlepšie ako vieme, nie lepšie. Touto formou sa postupne zbavujeme konceptov a otvárame sa tomu, čo príde. Všetko si to treba prejsť a ono to všetko raz aj prejde.

 

Najčastejšou výhovorkou ľudí je nedostatok času. Vieš definovať efektívne minimum pre pocítenie pozitívnych efektov na imunitu a zdravie, ktoré je vhodné aplikovať každý deň?

Toto je veľmi zaujímavá otázka. Myslím to tak, že v celom živote je vždy umením rozpoznať ako často, kedy začať, kedy prestať, v akej forme a tak. Možno to veľa ľudí prekvapí, ale nemám koncept ako často a v akej intenzite metódu praktizovať pre jej maximálnu účinnosť a podobne. Sprevádzam ľudí, aby sa naučili rozpoznať v sebe odpovede na tieto otázky. Telo nám povie kedy áno a kedy nie.

Vieme cítiť ako dlho (dýchanie, chlad, meditácia). Nie každý to dokáže vnímať a rozpoznať (zatiaľ), napriek tomu, že je to také jednoduché. Prečo? V tejto hre je aj ego a jeho rôzne formy ako strach a pod. A teda, ak sa chceme naučiť v tomto orientovať, musíme sa naučiť rozpoznať, čím sa riadime a aké signály vnímame.

Zoberme si ako príklad otužovanie. Máš pocit že by si mal začať. Rozhodneš sa a absolvuješ vzdelanie. Vieš ako na to. A teraz si doma a dostal si nápad: „idem sa do jazera otužiť“ a teraz sa môže spustiť celá rada konceptov. Prvá je, že cítim, že tam proste treba ísť a spraviť to. To môže byť intuícia, ktorá nás vedie tam, kde treba. Tento pocit, či hlas, býva pre veľa ľudí ten najjemnejší, najtichší.

Ďalšie môže byť ego, ktoré hovorí cez strach a jeho forma – lenivosť. Potom cítime akoby určitú slabosť, vyčerpanosť pri predstave ísť do ľadovej vody a túto akútnu, či chronickú únavu spôsobuje práve ten strach, teda stotožnenie sa s ním. V inom prípade môžem cítiť, že dnes by som si mal dať deň, kedy mám oddychovať. Avšak, dáky silný hlas a pocit mi hovorí, že by som mal ísť. To je to spojenie „mal by som“ ktoré nás tak často zvádza z cesty do všelijakých uličiek, čo môže byť zaujímavé, no časom zdĺhavé a neefektívne.

A to je to ego, ktoré nás ženie aj v takýto moment do chladnej vody, potreba dokazovať si. Dokážem si, že to dám a idem. A toto je tá sranda, niekedy nás toto posilňuje a inokedy nie.

Zaujímavé… teda ego nemusí byť vždy na škodu. V čom je rozdiel?  

Je rozdiel či intuitívne cítim, že treba do chladu ísť a napriek strachu či lenivosti to spravím. A je rozdiel, keď cítim že telo hovorí, daj si pauzu, a napriek tomu signálu (ktorému tak často nerozumieme) ideme do chladu a vtedy to môže telo oslabovať. Tiež si tak budujeme vzorec dokazovania si. Je to tak podobné a pritom opačné. Umenie života je podľa mňa práve naučiť rozpoznávať. Aj keby pozorovaním pri pokuse a omyle. Keď má niekto zámer naučiť sa počúvať a rozumieť svojmu telu, životu a ich signálom a správam, naučí sa to, nájde si cestu, cesta si ho nájde tiež.

Odpoveď je, že odpoveď je v tebe. Je to také klišé dnes, ale je to tak. Ide o to spomaliť sa, naladiť sa aby sme boli vedomí seba.

Vtedy vieme čo, kedy a ako často, pre ten ktorý zámer, robiť alebo nerobiť. Každopádne život prináša stále novšie a novšie oblasti, ktoré treba spoznávať. Môžeme si navzájom pomáhať tak, že si vymeníme skúsenosti s tými, čo v danej oblasti majú viac skúseností.

Preto ľudom odporúčam v prvom rade sa naučiť metódu od certifikovaného inštruktora (vo svete široký pojem), ale daj na intuíciu, ktorého si vyberieš. Ďalej odporúčam robiť dýchacie cvičenie 3 týždne po workshope, každý deň 1x. Po tejto dobe už budú skúsenosti oveľa bohatšie a tak dokážeme lepšie odhadnúť ako často to robiť, v ktorej fáze dňa a podobne. Ďalej odporúčam robiť dýchacie cvičenie maximálne 1 krát denne.

Každá metóda, alebo tréning má aj svoje riziká, aké sú to v prípade WHM?

Jednoznačne je dôležitá bezpečnosť, ak robím dýchacie cvičenie WHM, treba pritom sedieť či ležať, bez výnimky. Je to ozaj sila, hlava sa zamotá veľmi ľahko.

V žiadnom prípade nerobte dychové cvičenia vo vode, blízko pri vode, či aj vo vani. Ani pri chôdzi či šoférovaní!!!

Pri otužovaní chladom odporúčam vytvoriť si rutinu: jedna sprcha denne končí studenou vodou, ale až po tvojej obľúbenej teplej. Ako dlho? To je na tebe, ide o to, aby si si vytvoril k chladu nový láskavý vzťah. Môže to byť 5 sekúnd, 15, či 2 min. Odporúčam otužovať celé telo rovnomerne, pozor však, hlava je výrazne citlivejšia, tam odporúčam kratšie, ale to všetko pri postupnom spoznávaní zistíš aj sám, tak ako aj ja.

Odporúčam začať tak, že chodiť do vody 1x týždenne, hovorím o otvorenej prírodnej vode (jazero, rieka, potok). A po lete, keď sa voda ochladzuje, prosto zotrvať. Keď už má voda 12 stupňov a menej, odporúčam byť vo vode 2 minúty, ak intuícia (nie strach) nerozhodne inak. Intuícia má vždy prednosť, napriek mojim početným skúsenostiam s rôznymi ľuďmi. A takto sa môže kľudne dlhodobo pokračovať, robiť dýchacie cvičenie každý deň, alebo len pár krát do týždňa, podľa potreby a intuície, sprchu končiť studenou (tesne pred spaním, pokiaľ nie je leto tak môže byť vlažnejšia) a komplexné otužovanie v prírode 1x týždenne, 2 minúty.

Táto kostra má mocný efekt. A po určitej dobe každý vie, ako to robiť. Pozorovanie a skúsenosti to zariadia. Ale pozor na pohodlnosť a komfort, nakoľko ide o techniku otužovania a dýchacie cvičenie, ktoré je až tak kľudné a prítomné, že to môže byť zo začiatku nekomfortné. Každý je unikát. Pri WHM sa počas kurzov stále stretávam s tým, že jeden to má takto a druhý úplne opačne. Je to v poriadku. Spoznajme sa.

 

Ako merať, alebo pozorovať svoju mentálnu odolnosť a benefity metódy Wima Hofa v bežnom živote?

Povedzme, že po prečítaní článku vyhľadáš skúseného sprievodcu, ktorý ťa naučí metódu správne používať a aplikovať do života. Naučíš sa uvolniť v chlade, čo je stresová situácia. A ten istý spôsob ako sa v chlade dáš do kľudu a pozorovania, začneš používať v iných životných situáciach, kedy sa ťa zmocňujú myšlienky, nervozita, emócie, strach či nejaká forma ega.

Ak sa podarí zareagovať vedome a inak, budeš vedieť že to nie je náhoda, ale výsledok vedomého tréningu práce s mysľou a telom. Už vôbec uvolniť sa v ľadovej vode, hlboko a kľudne dýchať to je silná schopnosť, ktorú má každý. Ide o to zrušiť vzorec vzdorovania, keď som v novej situacii, ktorá môže byť nekomfortná a podobne.

Inak povedané – je to často o posinení vnútornej sily, alebo ako Wim Hof hovorí InnerFire. Ohňa, alebo plameňa života, ktorý horí v každom z nás a ktorý je často udusený a ledva ho pociťujeme. Na druhej strane vnímam, že tento oheň môžeme posilniť, aby nám dával teplo (lásku), ktorá je jeho podstatou a tak sme viac sami sebou.

InnerFire je aj názvom rodinnej firmy Wima, keďže do formy tejto metódy s názvom atď. to dostali 4 deti od Wima, nakoľko Wim si len žil to, čo mu bolo prirodzené a vďaka deťom sa to dostáva v takejto forme dnes k vám. Je to skvelý názov, pretože mi pripomína, že metóda Wima Hofa podporuje vnútorný oheň, teda vnútornú silu. Tiež mi to pripomína, že ľudia si myslia, že v mínusoch a šortkách niekoľko hodín v pohode, to nie je možné. Je tam ten vnútorný oheň, ktorý často nevidíme (sebavedomie-vedomie seba) a tak tento metodický nástroj WHM nám ukazuje, aký je mocný náš InnerFire.

Preto som používal motto: „Prebuď svoju skrytú silu“, pretože vychádzam z toho, že tá sila je v každom z nás, je to len o tom ju objaviť a prebudiť.

Nemyslím si, že viem niečo viac ako iní, alebo že mám výnimočné schopnosti, to čo dokážem ja, dokáže každý a to sú rovnako moje slová ako aj Wimove.

Aká je tvoja ideálna ranná rutina, ktorá ťa nastaví pre úspešný POWER deň?

Vstanem bez budíka, chvíľu pred, alebo spolu s východom slnka, pretože som šiel spať včas a mal som v sebe vnútornú pohodu v deň predtým (keď sa stresujeme, treba nám viac spať). Ako prvé si spomeniem na sny, retrospektívnou technikou si celý sen rozpamätám a zavnímam čo mi prináša, aké výhľady alebo aké bloky a strachy sa v sne transformovali (lucidné sny).

Radostne, smelo a bez váhania z postele vstanem. Keď sa prebudíme je ideálne hneď vstať, resp. nezaspať znovu, pretože každé ďalšie zobudenie vylučuje stresový hormón, aby sa telo nakoplo a tak keď to opakujeme /zaspím, zobudím sa, zaspím a zobudím sa-opakované budíky/ tak nás to hneď z rána vyčerpáva. Ak som pri rieke, jazere či potoku, idem sa rovno osviežiť a prebrať telo a myseľ, ktoré tak nastavím na celý deň.

Prípadne volím sprchu, a dám si ju podľa chute a končím vždy studenou rovnomerne po celom tele, spôsobom, že na mne nespoznať, že som prepol vodu z teplej na studenú, ostávam vo vnútornom kľude napriek tej zmene. Táto vlastnosť mi dáva silu na celý den, byť vo svojom strede stabilne, napriek externým „turbulenciám“, v chlade sa dá toto úžasne natrénovať. Je to veľká zmena, ale môžeme ostať úplne v kľude a to je tá vlastnosť, ktorá je tak vážená účasníkmi workshopov, pretože to je nástroj do života. Keď som v studenej vode v krátkom okamihu sa mi akoby premietne ako všetky zodpovednosti v danom dni dokončujem. To je pre mňa posilňujúce, pretože už keď tam je predstava ako to dokončujem, verím si, som ochotný.

Keď už som osviežený, idem vítať slnko, von na trávu či skaly boso v každom počasí. Ranná yoga alebo spontáne naťahovanie a tanec, zakončené sedením, ktoré prechádza do uvoľnenej koncentrácie, meditáce a v tom procese sa samo spustí hlbšie dýchanie, len pozorujem a to uvoľnené hlboké dýchanie prejde do procesu dýchacieho cvičenia WHM, stále len pozorujem. Netreba žiadne úsilie. Proces sa skončí, cítim sa skvelo, už takto som dňom naplnený. Toto je ďalšia úroveň, kedy sa pre dýchacie cvičenie netreba rozhodovať, spustí sa samo, pretože je na neho vytvorený priestor a podmienky a telo ho už pozná, samé si ho spustí.

 A v tomto momente po dýchaní si spravím zámer/plán dňa, ktorý sa vždy odvíja od môjho najvyššieho cieľa. Ak som v móde riešenia zodpovedností, často si na papier napíšem body, ktoré treba spraviť a podľa toho, ktorý je najprioritnejší (najmenej sa mi do neho chce), tak tým začnem. Robím pravidelné prestávky, kde vyvažujem činnosť /ak píšem tento text, pracujem mentálne a píšem na PC, cez pauzy som išiel robiť niečo manuálne, prejsť sa na záhrade, pozrieť zvieratá, zavesiť sa, ponaťahovať sa, najesť sa a tak/ robím veci tak, aby som nestrácal sústredenie, pretože to mi príde najefektívnejšie.

Mobil má vypnuté aj vibrovania, pretože ten ma vyrušoval snáď najčastejšie.

Ak som niekde v prírode, tak po rannej rutinke idem na prechádzku alebo ďalšie cesty. Obdobia sa striedajú. Sú také produktívne, kedy je vyslovene chuť makať a sú obdobia kedy prevláda chuť relaxovať a len tak byť, pozorovať čo deň prinesie. Tak to u mňa je. Učím sa mať to všetko v rovnováhe. Byť príjemne produktívny a zrelaxovať zároveň. Relaxovať mi pomáhaju prechádzky v prírode, pohyb, hranie na hudobné nástroje (hudba), rozhovory a momenty zdieľané s ľuďmi.

Ak by sa ti narodilo vlastné dieťa… Ktoré 3 kľúčové návyky by si aplikoval vo svojej rodine a kedy a ako najskôr by si začal s jeho otužovaním?

Zaujimavá otázka. Kľúčové návyky? Prvým návykom je rešpekt k jedinečnosti druhého. Druhý návyk by bol pobyb, výživný každodenný pohyb. Tretím návykom by boli spoločné prítomné chvíľe (meditácie) ako napríklad sedieť v kruhu a držať sa za ruky a len byť so zatvorenými očami.

Kedy by som začal dieťa otužovať? Všetko by som robil intuitívne v spolupráci s intuíciou dietaťa a matky dieťaťa. Zatiaľ nemám skúsenosti so sprevádzaním vlastných detí životom. Avšak, v súčasnosti mám predstavu, že deti nebudem obliekať do teplých vrstiev len pre vlastné presvedčenia.

Pokúsim sa nedávať deťom programy typu „ofúkne ťa, ochorieš“ alebo „s mokrou hlavou nechoď von“ a podobne. Práve naopak, budem dieťaťu ukazovať, aké je telo úžasné, ako naše nastavenia mysle telo a jeho schopnosti ovplyvňujú.

Skúsim zvoliť prístup pozorovateľa, budem komunikovať s dieťaťom na rôznych úrovniach, aby som sa na neho naladil a zistil, čo skutočne potrebuje a čo nie. Ukážem mu, ako sa dá chlad hravo prijímať. Bude mať príležitosť vyskúšať to so mnou, z vlastnej voľby, bez tlaku. Deti majú radi hry, takže to budem robiť hravo a zábavne.

Ľudia, ktorí chodia na kurzy zvyknú zmeniť vzťah k chladu. Ak sa zmení prístup rodičov, prirodzene to sa tiež prenáša aj na dieťa. S dieťaťom to bude podobne ako s dospelými. Je to všetko individuálne, niektoré dieťa a jeho organizmus je pripravené na ľadovú vodu skôr, iné neskôr. Myslím že netreba dieťa od malička vyslovene otužovať, bude stačiť, ak mu nebudeme dávať vzorce odporu k chladu, vzorce spájajúce chlad s ochorením a nebudem ho prehnane obliekať a báť sa o neho, ak bude pršať alebo bude chladnejšie.

Ak bude do vody liezť, aj studenej, nechám ho. Myslím, že stačí dieťaťu nepredávať vzorce typu: pozor voda, tam nechoď, môžeš sa utopiť a podobne, to dieťa všetko vie. Z môjho pohľadu, deti nie je treba toľko učiť, skôr len vytvoriť podmienky lásky a prijatia, aby mohlo samé svet a svoje schopnosti spoznávať. Cestu vidím v tom, pracovať s vlastnými strachmi a projekciami, ktoré pri deťoch budú vyliezať na povrch.

Ako kľúčové pre mňa ako rodiča je pracovať na stave môjho vedomia. To je moja zodpovednosť.

V určitom stave vedomia človek oveľa ľepšie rozumie deťom a ich svetu pretože už mu nieje tak vzdialený. Osobná dôležitosť, masky a neúprimnosť nás tomu slobodnému detskému svetu bez konceptov iba vzďaľuje. Všimol som si že deti inak reagujú, ak si dospelý myslí, že je nadradený – forma ega. Naopak, ak k dieťaťu pristupujem partnersky, sprievodcovsky, dieťa je otvorenejšie. Stáva sa, že ak otužovanie skvelo funguje jednému človeku myslí si, že bude fungovať všetkým. Nemusí tomu tak byť, všetko má svoj čas, a každý má svoju cestu. Preto ani vlastné deti si nepredstavujem ako otužilcov po tatovi. 

Aké okamžité a efektívne kroky by si odporučil človeku, ktorý sa cíti vyhorený, v depke a bez motivácie?

Zastav sa, ľahni si, zavri oči, začni sa hlbšie nadychovať, zopakuj to 30 krát a pri výdychu sa vždy úplne uvoľni. Potom len lež a nedýchaj. Ak máš chuť zopakuj to. Dáš tak priestor emóciam, aby sa začali uvoľňovať. Hlboké dýchanie otvára emócie, ktoré potrebujú ísť von. Príjmaj emócie nech sú akékoľvek, bez analýzy. Daj im priechod, je to čistenie. Daj si studenú sprchu, alebo vlez niekde do studenej vody a následne si zober papier a pero a sprav si akčný plán. Vytvor si v živote priestor byť sám so sebou, sprav si odstup a nadhľad, použi dar mysle a zamysli sa, čo potrebuješ v živote zmeniť. Prijmi to, kde si sa dostal, je to vporiadku, všetko je tak ako má byť.

Ak nevieš akou novou cestou treba pokračovať (treba zmenu), tak vyšli zámer a venuj sa tej téme, poraď sa s ľuďmi, ktorých považuješ za šťastných a zdravých. Môžu to byť aj blízki priatelia, ktorí budú vidieť súvislosti, ktoré ty sám teraz nevidíš. Naopak, môžu to byť ľudia, ktorí ťa z tvojej cesty srdca zvádzajú, vtedy je načase zmeniť okolie, napriek tomu, že sa to môže javiť náročné.

Veľa vyhoreným ľudom pomohlo, keď dali výpoveď v práci, ktorá ich stresovala a nenapĺňala, alebo vyrazili na cesty sveta a dali si odstup. Keď prídeš do prostredia, kde ťa nik nepozná, je ľahké začať nanovo, pretože očakávania ľudí, ktorí nás poznajú, nás manipulujú. Ak robíme zmenu, ale okolie v nás vidí stále tie staršie verzie len cez svoju zotrvačnosť, je to náročné zostať zmenený.

Stáva sa, že ak človek spraví životnú zmenu, je svojím okolím súdený, pretože okolie môže cítiť zrkadlenie, že by zmenu mali urobiť tiež, avšak je komfortnejšie súdiť a zahadzovať snahy o zmeny len preto, aby sa vyhli zmene.

Preto zmena prostredia ľudí je často nápomocná. Ale nič z toho nieje podmienkou na zmenu, zmena sa dá robiť vždy. Niekedy stačí zmeniť nastavenie a to ako robíme to čo robíme. Môžeme to robiť vďačnejšie, prítomnejšie, uvoľnenejšie.

 Vyhoretie je výsledkom dlhšieho potláčania signálov toho, čo nám telo a život hovorí. Napríklad, ak ma práca až tak nebaví, ale je to znesiteľné, môže trvať napr. 2 roky, kým sa stane neznesiteľnou a vtedy spravíme zmenu. Toto oslabuje psychiku a telo (psychosomatika). Ak toto vieme, môžeme robiť zmeny skôr ako sa veci stanú neznesiteľnými. Priebežne sledovať svoj život, čo prečo robím. A ked viem, že ma práca nenapľňa a chodím tam pre peniaze alebo určitý komfort, potom ešte prísť na to čo robiť a začať to robiť. To sa môže zdať nekomfortné, ale verte mi, je to komfortnejšie.  Prídi na workshop a povedz mi ako sa cítiš. Nasaj atmosféru energie ľudí, ktorí sú ochotní žiť život naplno, robiť zmeny a ísť ďalej z vyjazdených koľají. Vyhorenie považujem za následok stotožnenia sa s určitými formami ega.

Wim HOf in snow Dusan Plichta

Odporúčané linky témy Wim Hof pre inšpiráciu:

 

Súvisiace články na mojom blog

Väčšina ľudí má víziu efektívnej životosprávy, ale len málokto jej verí

Väčšina ľudí má víziu efektívnej životosprávy, ale málokto jej verí

7 nástrojov pre nekonvenčný, ale naplnený power život

https://www.dusanplichta.com/blog/7-nastrojov-power-zivot-uspech-podla-vlastnych-predstav/

 

 

Vlož svoj email a my ti pošleme upozornenie hneď, ako vyjde nový článok. Takto budeš stále v obraze!

Kategória: Nezaradené

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Staršie príspevky:
Martin Thám: Tréning mysle, sloboda a hlbšia podstata metódy Wima Hofa

Martin Thám je jedným z prvých certifikovaných slovenských inštruktorov Metódy Wima Hofa. Pre mňa je Martin silnou inšpiráciou nie len...

Zavrieť